Ak absolvujeme oddychový kúpeľný pobyt, automatickou súčasťou liečenia je aj typická vôňa, alebo pre niektorých, zápach liečivej vody. Táto aróma nasýti vzduch celého okolia kúpeľných mestečiek, ostrovov a indikuje vo vzduchu prítomnosť zlúčenín, obsahujúcich síru. Tento prvok, v elementárnom stave žltá tuhá látka, tvoriaca nádherné kryštály, nie je z hľadiska toxikologických vlastností ničím výnimočný. Vrásky na čele môžu vyvolať niektoré zlúčeniny síry. Sírovodík napríklad, je toxický plyn, ktorý zapríčinil nie jednu smrteľnú intoxikáciu v priemysle. Alebo oxidy síry, ktoré pri zrážkach vyvolajú kyslé dažde, istotne nepatria medzi látky obľúbené v ekológii a v zdravotníctve. Paradoxom je, že práve uvedený sírovodík, v nízkych koncentráciách zabezpečuje určité procesy liečebného efektu, v kúpeľoch a používal sa aj na liečenie pľúcnych ochorení u detí, počas vojnového obdobia. Typické priemyselné využitie má sírouhlík, ktorý je okrem jedovatosti aj mimoriadne horľavý. Našu pozornosť si ale zaslúži iná zlúčenina základnej anorganickej chémie. Zlúčenina, ktorú každý pozná. Kyselina sírová. Táto olejovitá kvapalina bez zápachu je pilierom mnohých odvetví priemyslu. Dodáva sa ako 96 % preparát a pred mnohými rokmi patril medzi látky, ktoré sa bežne vyrábali aj u nás, v Bratislave.
Miestom výroby bola továreň Dynamit - Nobel. Prevádzka sa nazývala Oleum I, následne boli založené Oleum II a Oleum III. Kyselina sírová ako aj oleum boli vyrábané najstarším spôsobom, a to z elementárnej síry. Tej bolo dosť, nakoľko vzniká pri spracovaní ropy ako často nepotrebný vedľajší produkt.
Tak ako v každej profesii, aj pri výrobe kyseliny sírovej sa stávali kuriózne prípady. V týchto dávnych rokoch sa to nepovažovalo za nič mimoriadne a továrne fungovali podobne na celom Svete. Práve zopár takých zaujímavostí chcem v tomto článku prezentovať. Pracovníci občas bojovali s oxidom siričitým. Jeden z pamätníkov opisuje bežný utorkový deň: okolo desiatej hodiny sa časť závodu ocitla v bielom hustom dyme. Boli to nepríjemné mračná, ktoré vyrážali ľuďom dych. Vysvetlenie poskytol súdruh Paleš, z toxikologického laboratória. Išlo a väčší výron oxidu siričitého, ktorý vzniká pri otvorení dúchadiel pri peciach. Sú to tie výrony, ktoré spôsobujú známe ničenie pančúch, poznamenal.
Ďalším javom boli zvuky, pripomínajúce výbuchy a strašiace okoloidúcich. Opäť išlo o bežnú prevádzkovú prax. Vypúšťanie takzvaných výpalkov z oleumiek do vagónov patrilo medzi bežné postupy. Pracovníci mohli pozorovať mračno červeno - hnedého dymu. Následne boli zavedené opatrenia, ktoré zabránili týmto únikom. Výpalky sa skrápali a chladili v špeciálnych bunkroch a odpadový vzduch prechádzal filtrami.
Aj eko-toxikológia bola v dobách dávnych v továrni často riešenou témou. V roku 1957 technológovia výskumnej časti vymysleli nové postupy, ktoré sa snažili eliminovať exhaláty, ktoré sa v množstve 25 ton denne dostávali do ovzdušia hlavného mesta. Najprv znížili prašnosť pri výpražkoch až o 70 % a následne začali výstavbu výrobne pyrosiričitanu sodného. Tam využili koncové plyny z absorpcie kyseliny sírovej v Oleum I.
Pravda, kyseliny leptajú, sú žieravé a tieto vlastnosti, v kombinácii s neopatrnosťou pracovníkov, nemusia mať šťastný koniec. Príbeh opisuje súdruh Burda v telefóne. Michalík a Slaninka vymieňali ventil na potrubí. Ten sa už dávno nepoužíval. Nakoľko potrubie malo sklon 30°, vyprázdnenie by bolo jednoduché, hovorí. Na tento úkon páni nepomysleli a skrutky pomaly uvoľňovali. Kyselina začala striekať do všetkých strán a obete si nevyberala. Súdruh Michalík mal popáleniny tretieho stupňa na oboch rukách. Klima, stojaci desať metrov od potrubia mal zasiahnutú tvár. Nezodpovednosť sa nevypláca, najmä ak ide o nebezpečné látky.
Doslova pichľavú úlohu v závode mal takzvaný ujo Bodliačik. Bola to imaginárna osoba, ktorá umožnila anonymnú diskusiu v závodnom časopise. Po zverejnení sťažností pracovníkov ich riešilo vedenie. V roku 1967 ujo Bodliačik otvoril tému diskutovanej výrobne. Sťažovať sa tentokrát mali laborantky, ktoré každú hodinu odoberajú vzorky z výroby, pre účely kontroly kvality. Vadilo im, že koncentrácia vypúšťanej kyseliny sírovej vo vzduchu niekedy dosahuje až tak vysoké koncentrácie, že ich oblečenie, blúzky, pančuchy sú behom niekoľkých dní zničené. Príspevok nebol ignorovaný a prosba sa premietla na „zbytočnosť zničenia hodnôt októbrovej revolúcie“. Rozbehli sa opatrenia na elimináciu rizika.
Ako každý výrobný program, aj výroba kyseliny sírovej bola bilancovaná v určitých obdobiach. Jeden z výňatkov ukazovateľov hovorí, že za rok sa spotrebovalo 38500 ton kyseliny sírovej v odseku GHV. Pochádzala z vlastnej výroby. Na výrobu Metationu sa minulo 4300 ton a takisto uvedené množstvo sa zabezpečilo z vlastnej výroby. Výrobu trhavín a ďalšie časti zásobovala iná továreň - Chemko Strážske. Zaujímavé je spojenie dvoch gigantov pri dodávaní tekutej síry v množstve 2300 ton, čo zabezpečoval Slovnaft, prostredníctvom auto-cisterien. Sulfid sodný pre viskózny hodváb Slovnaft posielal v železničných vagónoch. Úžasná je logistika, prostredníctvom ktorej továrne ako súčasti komplexu Slovchémia v danej dobe dokázali spolupracovať.
Azda najkurióznejším prípadom v spojitosti s výrobou olea je udalosť z roku 1953, presnejšie, to čo sa odohralo v jarný deň 24. apríla. Údržba o 11-ej hodine sa pustila do skúšobnej prevádzky elektromotora, ktorý práve doviezli z dielne. Zapojili dúchadlo č. 4, avšak po krátkom čase sa objavila tá istá výkonnostná porucha, pre ktorú bol motor odstavený. Výrobňa v čase od 8.30 do 9.50 hod. bola odstavená pre vyberanie krúžkov z lapača kvapiek na hrncovom absorbéry kontaktného kotla. Personál výrobok neodčerpal do ložných kotlov, ale nechal ho cirkulovať v aparatúre. V dôsledku toho sa stále zvyšoval stav kyseliny v absorpčnom hrnci. Nakoniec prebytok vytiekol do chemickej kanalizácie. Išlo o množstvo 4000 kg, čo zodpovedalo strate 8000 Kčs.
Ako uzavrieť tému kyseliny sírovej? S veľkou spokojnosťou. Môžeme zodpovedne vyhlásiť, že v našom meste, kedysi dávno, existovala technológia, ktorá tvorila základy chemického priemyslu. S kyselinou sírovou sa stretávame aj v súčasnosti, v každej sfére, ba aj ako bežní ľudia, vo forme akumulátorovej kyseliny v osobných autách. Dokonca i náš biologický systém, organizmus dokáže vyrobiť kyselinu sírovú, a práve s jej pomocou uskutočňuje niektoré biotransformačné procesy xenobiotík, ktoré sa do organizmu dostávajú. Týmto príspevkom som chcel poukázať na jedinečnosť priemyselnej histórie, ktorá by nemala byť vnímaná len cez lupu ekológie.
A teraz by som rád uviedol príklad a úvahu na záver pre tých, ktorí priemyselnú minulosť vnímajú negatívne a iba skrz ekológie: je evidentné, že jednorazové materiály a predmety, ktoré sú napríklad z plastov, o niekoľko rokov budú vnímané ako absolútne nerešpektované a my, ktorí ich v súčasnosti bežne používame, budeme ďalšími generáciami odsúdení a považovaní za nezodpovedných. Vývoj sa nezastaví. Čo kedysi bolo vo Svete úplne bežné, v súčasnosti sa považuje za citlivú tému, v oblasti ekológie.
Aby som sa vrátil k pôvodnému obsahu: v Bratislave sa síra používala veľmi intenzívne a z používania tohto prvku nevznikli žiadne environmentálne záťaže, ktoré by nás v súčasnosti mali trápiť. Je skôr na mieste vyjadriť obdiv technológom, ktorí dokázali vymyslieť, postaviť a dlhé roky úspešne prevádzkovať jednotky s názvom Oleum I, II a III.
Na záver sa chcem pekne poďakovať milému kolegovi, fantastickému odborníkovi v oblasti za podporu a bývalej kolegyni, kamarátke za úpravu textu.
