So spoločnosťou Slovnaft, a. s. som sa najprv bližšie zoznámil už pred desiatimi rokmi, keď som sa stal mentorom študentov, na odbornej praxi. Existujú ľudia, ktorí dokážu fungovať iba v prostredí, v ktorom sú z vlastného presvedčenia. Takéto prostredie v mojom živote dlhé roky predstavovalo školstvo. Ako nový pedagogický zamestnanec som mal na starosti aj študentov, ktorí odborné zručnosti a znalosti získavali v priestoroch obrovského komplexu Slovnaft, a. s.. Moja úloha bola kontrolná aj odborná. Dopĺňať vedomosti, skúšať, organizovať, navigovať. Prvý deň bol o školeniach, tak pre študentov, ako aj pre mňa. Prísne bezpečnostné opatrenia platili aj pred desiatimi rokmi, keď som prvýkrát prekročil brány, presnejšie turnikety spoločnosti. Prvý dojem bol: park, autobusová stanica? Skutočne. Nevýrobná časť na človeka pôsobí presne takým dojmom. Rozdiel medzi mestskými priestormi je jediný: žiadny vizuálny smog. Viete si predstaviť priestory neovplyvnené reklamou, informačnými panelmi? Áno, existuje. Na vnútropodnikovej autobusovej stanici na vás čaká šesť autobusových spojov. Nečakajte žiadne staré, opotrebované a špinavé dopravné prostriedky. Čisté, voňavé, s pohodlnými sedadlami. Rozdiely od mestskej hromadnej dopravy sú nasledovné: netreba cvikať lístky a názvy zastávok sú na prvé počutie trošku smiešne. V meste vystupujete napríklad na Špitálskej, tu zastávka nesie názov: Etylénová jednotka, Železničná doprava a podobne. Autobus prechádza cez ďalšiu rampu. Máte pocit, akoby ste vstupovali do samostatného štátu. Vysoké ploty, kamery, všade prítomné bezpečnostné a kontrolné prvky. Priznám sa, čakal som hustý dym, čierňavu, nebezpečenstvo pri každom kroku a možno aj strašidlá s tromi hlavami. Nesplnilo sa to. Čakal ma neskutočne precízne vymyslený a projektovaný systém a usporiadanosť. Určite každý teraz očakáva opis zničenej prírody, ropných škvŕn a koniec sveta. Nič z toho sa nekoná. Každá výrobná jednotka má okolo svoju zelenú plochu, administratívnu budovu, a čo je skutočne výnimočné: veľkú čistotu. Ako ma autobus viezol na ďalšie a ďalšie zastávky, chvíľami som mal pocit, že sedím vo Vláčiku – Blaváčiku a práve absolvujem zaujímavú vyhliadkovú jazdu. Okrem potrubí, výrobných zariadení, blýskajúcich sa v slnečnom svetle, tu človek vidí množstvo ovocných stromov, rozľahlé trávniky a napríklad aj sochy, pomníky. V strede celého priestoru stojí majestátny komín. Tým, že som aktívny ochranár životného prostredia, medzi mojimi prvými otázkami bola: čo je ten dym? Odpoveď ma uspokojila, je to v podstate vodná para. Počas desiatich rokov pedagogickej práce sa mnohí moji, už bývalí žiaci, zamestnali v spoločnosti a ich inštruktori, mentori sa postupne stali moji kamaráti.
Zásadná zmena prišla minulý rok, keď som školské prostredie opustil a rozhodol sa venovať podnikaniu. Plány sa plánujú, život zariadi inak. Prišla totiž pracovná ponuka z uvedenej spoločnosti. Rozhodol som sa prijať ju a z externého pedagóga som sa stal projektovým manažérom pre oblasť vzdelávania. Je to už presne rok, počas ktorého som v spoločnosti zažil veľa udalostí, napríklad aj COVID situáciu, ktorá je, myslím si, veľmi ojedinelá. V ďalších riadkoch vám jednoduchou a úprimnou ľudskou rečou všetko vyrozprávam.
Úvod prvého dňa bol veľmi podobný mojim učiteľským začiatkom. V interaktívnej učebni absolvujete bezpečnostné školenie, odfotia vás a vystavia magnetickú kartičku, ktorá je od tohto momentu vašou vernou spoločníčkou. Potom nového zamestnanca privíta veľká a honosne zariadená kinosála. Postupe získavate informácie. Všetko sa odohráva veľmi priateľsky a na vysokej kultúrnej úrovni. Netreba nič zapisovať, prevezmete, okrem darčekov, aj brožúrky, informačné hárky. Následne prebehne skúšanie osobných ochranných pracovných prostriedkov. Pani z dlhoročných skúseností vie, že ak poviete vaše číslo 42, je to v skutočnosti 44. Vtipkujem s ňou: inú farbu nemáte? Sivá mi nejde k vlasom. Reaguje pohotovo: odfarbíte si. Cesta vedie na recepciu, kde už čaká váš šéf a rovno sa ide na obed. Opäť som prekvapený: namiesto závodnej jedálne s hliníkovým príborom sa otvárajú brány elegantnej reštaurácie, pripomínajúcej wellness-hotel, kde si môžete vybrať zo širokej ponuky, od tradičných jedál až k tým zdravým alebo sladkým, a pritom vás obslúži vždy elegantný personál. Deň je ukončený rozhovorom pri káve. Čo vlastne robí projektový manažér pre vzdelávanie v spoločnosti s tisíckami zamestnancov? Poviem to stručne: veľa kreatívnych vecí. Podrobnejšia informácia by vyžadovala sériu blogov.
Ďalšie dni sú o zoznamovaní sa s kolegami, s prostredím, s predpismi, asi v tomto poradí. Stretávam sa s maximálnou, až prekvapujúcou ochotou pracovníkov. Áno, prvé dni pozdravíte toho istého človeka na chodbe aj desaťkrát. Tváre sú predsa nové. A ten človek sa usmeje a zakaždým odzdraví. Veru, v počítači sa na intranete počas prvých dní stratíte bez problémov. Kolega príde a trpezlivo vysvetlí, ak treba aj stokrát. Takto pomaličky plynú dni a týždne a objavujú sa prvé pracovné stretnutia, úlohy a kompetencie.
Na získanie titulu Najlepší zamestnávateľ roka to ale nestačí. Tie skutočné istoty sú ukryté hlbšie. Verím, že pre každého je dôležité, aby za svoju dobre odvedenú prácu bol objektívne ohodnotený. Takisto dobre padnú nadštandardné benefity. Tieto parametre v spoločnosti sú skutočne na veľmi vysokej úrovni a možno na prvom mieste by som vyzdvihol zdravotnú starostlivosť. Tým, že výrobný program je spojený aj s používaním rizík, bezpečnostná politika podniku je nadštandardná. Každý jeden úkon a krok je vopred premyslený, riadený a následne kontrolovaný. Musíme otvorene povedať: rafinéria sa nachádza v hlavnom meste a je obklopená obytnou zónou aj krásnou prírodou, chránenou oblasťou Dunaja. Celý závod je z uvedeného dôvodu pod neobyčajnou lupou. Každý dym, hluk, svetlo, ktoré vychádzajú z podniku, je pod drobnohľadom úradov, kontrolórov, ochranárov prírody, širokej verejnosti, obyvateľov okolitých mestských častí, ale často i samozvaných odborníkov, ktorí na sociálnych sieťach dokážu vykonštruovať príbehy, porovnateľné s kino-hitmi Alfreda Hitchcocka. Treba si uvedomiť, že aj tento priemyselný organizmus riadia ľudia, ktorí takisto bývajú v okolitých panelákoch, alebo tu majú záhradky, a čo je nezanedbateľné, každý deň pracujú medzi výrobnými kolosmi. Títo zamestnanci, v záujme ochrany svojho zdravia a životného prostredia, v ktorom žijú, robia maximum pre to, aby výroba nezasahovala do týchto dimenzií. Ich cieľom je nielen chrániť seba, ale predovšetkým svoje deti, rodiny. Verím, že neprimeraná kritika a krivda na sociálnych sieťach je pre svedomitých zamestnancov ťažké čítanie. Je možné s tým niečo spraviť? Jeden môj veľmi vzdelaný, múdry a empatický vedecký kamarát raz povedal: S ľudskou hlúposťou je každý boj prehratý.
Ráno idete do školy, do práce. Nastúpite na autobus alebo si sadnete do auta. Bez pohonných hmôt nenaštartujete. Teraz určite niekto búrlivo deklaruje, že cestuje električkou. Výborne. Čistý vzduch v meste. Ale elektrickú energiu vyrába prevažne jadrová štiepna reakcia a to už nie je najoptimálnejšie riešenie. Spaľovací motor autobusu emituje oxid uhličitý. Ten dokážu využiť rastliny pri fotosyntéze a je prirodzenou súčasťou atmosféry. Dokonca aj my ľudia ho produkujeme. Elektromotor električky spotrebúva elektrickú energiu a vďaka jej výrobe vznikajú silne rádioaktívne odpady. Ich preprava a skladovanie sú finančne veľmi náročné a nebezpečné operácie. Rádioaktivita, v intenzite týchto odpadov, nie je súčasťou žiadneho životného prostredia. Kým oxid uhličitý vytvára v prírode kolobeh, rádioaktivita nezaniká. Až o približne dvadsať tisíc rokov. Elektrické autá? Tie si vyžadujú batérie, ktoré obsahujú napríklad lítium. Nie je to žiadny nebezpečný prvok, ale skúste raz pozrieť, ako vyzerá ťažba a spracovanie tohto alkalického kovu. Nabíjanie batérií? Zase, klasicky vyrobená atómová elektrická energia. Nemajme ružové okuliare. Aj pre pani, chronickú sťažovateľku, prichádza sanitka so spaľovacím motorom. Aj ochranári lesov chodia na terénnych autách skontrolovať zver a stromy, aj takzvané bio-mamičky berú svoje ratolesti do škôlky na bezpečných, veľkých automobiloch. Treba jednoznačne a úprimne vyhlásiť: v súčasnosti je pohon motorov zabezpečený ropnými produktmi. Problém vzniká iba vtedy, ak sa s nimi zaobchádza neodborne, nešetrne. Ale tento moment platí pre všetky odvetvia ľudských činností, spojených s prírodnými zdrojmi. Príklad: továreň vyrobí plastové rúško, aby vás ochránilo pred infekciou. Na obale rúška je upozornenie, že predmet po použití patrí do plastového odpadu a je vhodný na recykláciu. Turista Marcelko ale nečíta tieto upozornenia a po príchode do lesoparku rúško vyhodí do potoka. Načo by ho vláčil domov. Kto spravil chybu? Továreň?
Hybnou silou motorizovanej spoločnosti sú stále ropné produkty. Áno, ropa. Verím, že mnohým pri vyslovení tohto pojmu stoja chlpy na tele. Jednoducho, spoločnosť je tak nastavená. Veda sa zatiaľ nedostala na takú úroveň, aby sme ropu mohli úplne eliminovať. Boli časy, keď environmentálna politika spoločnosti nebola na dostatočnej úrovni. Hovorím predovšetkým o predchádzajúcom politickom režime. Preto, aj na Slovensku, vznikli takzvané environmentálne záťaže. Privatizované podniky, často na svoje dedičstvo zabudli. Iba niekoľko svetlých prípadov sa môže pýšiť výsledkom úplnej eliminácie pozostatkov, z čias menej zodpovednej éry. Som rád, že do tejto skupiny jednoznačne patrí aj Slovnaft, ktorý vybudoval jedinečnú sieť čerpacích staníc na ochranu podzemných vôd. Tá by bola v prevádzke dlhé roky, aj po ukončení výrobného programu. Nie je to zďaleka jediná ochrana prostredia. Každoročne veľmi významná časť z finančného rozpočtu je využívaná na úpravu technológií, tak aby boli v súlade s veľmi prísnymi environmentálnymi normami a v mnohých prípadoch predbehli dobu. Vymenovať programy, projekty, aktivity a filantropické činy sa vzhľadom na obrovský rozsah ani nedá. Kto pozná pozadie tejto snahy, istotne vie, že aj v týchto smeroch môžeme hovoriť o obzvlášť zodpovednom prístupe.
Počas tohto prvého roku v novom zamestnaní som mal možnosť zažiť aj niečo šokujúce. Zažili sme to všetci. Prišli časy, ktoré sa zapíšu do modernej histórie človeka. Prišiel koronavírus. Slovnaft patrí medzi najväčších zamestnávateľov Slovenska a je strategickým podnikom. Jeho výrobný program je kontinuálny a je naň napojených veľa dodávateľov z externého prostredia. Jednoducho povedané, bez jeho produktov by sa štát zastavil a obrovská skupina ľudí, dodávateľov by stratili príjem. Manažment reagoval už v časoch, keď o novej hrozbe bežní ľudia vedeli iba veľmi málo. Zaviedli sa azda najrozsiahlejšie bezpečnostné opatrenia, aké si vôbec výroba pamätá. Správy na všetkých televíznych staniciach boli plné informácií o nedostatku ochranných pomôcok, spojených s kauzou štátnych hmotných rezerv a o náraste prípadov infekcie vo svete. Slovnaft ukázal svojim zamestnancom istoty aj v týchto neobvyklých časoch. Začal vyrábať vlastný dezinfekčný roztok a rúška s rukavicami boli rozdané skutočne veľmi rýchlo. Skoro okamžite pustil testovanie tisícok pracovníkov a to na dennej báze. Značná časť zamestnancov svoju prácu začala vykonávať z domu. Vyžadovalo to veľkú organizáciu počítačových sietí, pracovných stretnutí a zosúladenie sa s výrobným programom. Je možné zodpovedne vyhlásiť, že i v tomto nezvyčajnom stave továreň bez akýchkoľvek ťažkostí vyrábala a poskytovala pohonné hmoty pre fungovanie štátu, ale aj plasty, napríklad na výrobu zdravotníckych pomôcok. Ako plynuli mesiace, správy boli čoraz optimistickejšie a prišiel aj fyzický návrat na pracovisko. Ak človek zažije niečo traumatizujúce, určite mu dobre padne každé milé slovo. Manažment myslel aj na tento faktor a po celom závode sa objavili plagáty s typickými, každodennými pracovnými predmetmi, ktoré boli zobrazené ako usmievajúce sa pomôcky, tešiace sa na návrat ich používateľov. Maličkosť a predsa...
Rok u zamestnávateľa s titulom Naj je možné zhrnúť do niekoľkých slov: nie je potrebné vymýšľať dôvody a argumenty na prezentáciu alebo obhajobu tohto titulu. Slovnaft skutočne poskytuje také pracovné istoty, benefity a úroveň prostredia, aké by sa na mnohých iných pracoviskách hľadali ťažko. Nechcem, aby môj súhrn pôsobil reklamným dojmom, a preto by som na záver rád vyzdvihol to najpodstatnejšie v mojom vnímaní: dôležitosť kolegov, ľudí, ktorí vás obklopujú veľa, veľa hodín denne, každý týždeň a každý mesiac, dlhé roky. Najprv som mal pocit, že je to o šťastí a v mojom tíme sa našli vynikajúce osobnosti. V skutočnosti je to komplex činiteľov, ktorý tvorí základný pilier úspechu. Na každom jednom oddelení a v každej výrobnej prevádzke, alebo v manažérskych systémoch sa stretávate s milým privítaním, s ochotou a veľkou empatiou. Pomoc prichádza prirodzene a tak, aby boli dodržané nastavené štandardy. Myslím si, že za opakovaným získaním diskutovaného titulu stojí aj, alebo možno najmä, práve tento faktor: ľudia, ktorí sem každodenne chodia s radosťou, ktorí jeden druhého podporujú, a medzi ktorých – už rok – patrím aj ja.
