reklama

Každá noc v Starom meste môže byť jedinečná

V súčasnosti sme doslova pohltení rôznymi politickými správami, často negatívnymi informáciami. Tento článok má úplne iné atribúty. Opisuje skutočný zážitok, z jesene 2001 a ponúka aj digitalizovaný videozáznam z daného momentu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Neúnavný, čerstvý, skutočný letný, avšak s vláknami studenej jesene pretkaný vietor prúdi na historickom námestí. Nielen cez škáry dosiek ľavíc, ale aj cez trhliny ľudských duší. Preniká a zanecháva pocit sviežej nepríjemnosti. Leto, ktoré dokáže tak krásne zohriať ľudskú dušu a celý svet, ktoré má moc zapožičať ľuďom nádeje a pestrofarebnú chuť do života, citeľne sa blížilo ku koncu. 

Cítil som, vedel som, že tieto, posledné letné vánky, cestujú spolu, aj s ďalším rokom, s tým, ktorý priniesol tak veľa nových vecí a že ich koľaje vedú do samotnej ničoty, do akejsi čiernej diery, ktorá je tmavšia ako čierny nápis uhlím, v starom komíne. Teraz však pozorujem iba svetlá pouličných lámp, tie svetlá, ktoré žiaria rovnakou žltkastou unavenou farbou a hľa, vrhajú úplne iné tiene. Sú beztvaré, studenšie, smutnejšie, priam zarmucujúce. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niekoľko tvárí, ako záblesky blížiacej sa búrky, sa objavuje v slabom svetle. Ich letné oblečenie vyvolajú zimomriavky, ako keby kvapky studenej vody zasahovali priamo pokožku rúk, ramien, tváre. Blíži sa hranica medzi večerom a nocou, blíži sa koniec dňa, desiata hodina. Skupinka ľudí narastá ako malé mravenisko, na obrovskom námestí. Ich siluety sa strácajú v prúde stále tichšieho vetra. Pohľad týchto anonymných bytostí sa nenápadne sústreďuje a smeruje kamsi do nebies. Je zamračené, bolo by ľahkomyseľné myšlienku uzavrieť s konštatovaním, že pozorujú žblnkot jesenných hviezd, v divokej ríši vesmíru. Ich trampoty sú oveľa jednoduchšie. Svetelná hra živých lúčov, ktorá každodenne očarí stovky okoloidúcich sa objaví už čoskoro a to je doslova cítiť vo vzduchu. Napätie, krásne a nekonečné, narastá a tlkot sŕdc preráža posledné slabé zvuky vetra.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je úplné ticho, nepočuť nôžky vetra, nepočuť ani rytmus srdca, zvuk sa stráca v dimenziách, ktoré sú pred zrakom človeka s veľkým hrdzavým kľúčom samotného Boha stvoriteľa uzamknuté, na veky nekonečné. V tom tichu, ako meč s ostrou čepeľou, preráža cestu akýsi zvuk, hlásajúci príjazd skoro nočnej hodiny desiatej. Objavujú sa prvé lúče. Červené ako karmín, modré ako indigo, zelené ako najčerstvejší kvietok na jarnej lúke. Žltá farba lámp je definitívne v pekle unavených, vyčerpaných svetiel, ktoré dňu už neposkytnú žiaden zázrak, účel, ba ani svetlo. Sú zabudnuté a svojou trápnosťou, až nenávidené. Tancujúce bodky, kruhy, premietané na vysokánsku vežu Mestskej radnice hrajú svoju nočnú hru v synergii s hudbou, obklopujúcou celý priestor. Čo ak padnú na zem, čo ak ich stretnutie s tvrdými mačacími hlavami bude osudné a už ich nik nevyzdvihne do výšok historických striech. Nie, nepadajú. Končia v oblakoch, presne tak, ako pohľady ľudí, hľadajúce nádeje pre ďalší deň, alebo aspoň na nadchádzajúcu noc, hodinu, možno niekto iba pre jedinú minútku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veža budovy, ktorá sa pýši ručičkami mestského času, ale aj napoleonskou delovou guľou v nohách, stojí vyčerpane, s hlavou, už v nočnej oblohe. Keď i posledné farby nádeje zmiznú, ako sa posledné tóny hudby strácajú, duša ľudí, ako hladné dieťa, hľadajúce jedlo, ako z kriviek divokého mora vyvrhnutá ryba, potrebujúca životodarnú vodu, presne tak hľadá akúsi remízu, ireverzibilitu bezfarebnej noci. Márne. Je to boj vopred prehnaný a čierna tma, s ostrými prúdmi vzduchu, ako také duj-vetrisko nevychované, sa vracia a obsadí všetko, čo jej v ceste stojí. Cestu si nájde aj do sŕdc, duší, kostí a krvi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Esencia zážitku pomaličky, ale iste vyprcháva z každej ľudskej bunky a vnímanie sa usmerňuje k tenučkému hlasu. Majiteľkou je úplne chudá, ale vysoká stará žena, s trochou sily fantázie, dáma. Jej slová rozfukujú prsty nočného vzduchu a pozorný pozorovateľ zastihne iba zlomky, z aj tak slabej správy. Sú adresované osudu, možno všetkým na námestí, avšak definitívne sa dostávajú iba ku mne.

Kedysi som kráčala po týchto cestách. Na koncert. Ako ťažké bolo chodiť po týchto hrboľatých, do leskla vyšľapaných kameňoch.

Človek musí spájať vyslovené myšlienky, ktorej každé slovo, ba písmenko visí na vlásku, tenučkom ako kúsok malej pavučinky v rohu izby. Diskrétne sa usmejem, pričom sa tiene z lámp začnú hrať milú, veselú hru na tvári. Čierne fliačiky sa menia na tancujúcich malých škriatkov. Práve tento moment zachytia unavené, vráskavé oči starej tety, ktorej dlhá sukňa z jemnej, tenučkej látky predbieha jej vlastné kroky. Jej slová sa dostali k adresátovi. Cieľ bol splnený. Má zážitok, aký nečakala v túto noc. Jej spomienka už nie je uzamknutá v hĺbke srdca, ale ako krištáľová voda z nepredstaviteľnej hĺbky dávnej minulosti, z mladosti, sa dostala na povrch a obrovskou, poslednou silou sa núka, hľadá prijímateľa.

Bol to krásny koncert. Ponáhľam sa, musím.

Vediac o fakte vypočutia tejto krásne zbytočne dôležitej správy, ešte oboznámi plénum o dôležitosti dnešnej noci spred mnohých rokov. Neponáhľa sa, v skutočnosti stojí na jednom mieste. Pravdepodobne ju doma nik nečaká, možno iba jeden bezvýznamný malý pavúčik v roku, ktorý tkal vlások pre jej tenučké, tichučké slová, s obrovskou váhou. Tento krásne bezvýznamný pavúčik v rohu staromestského bytu, v pomaly sa rozpadávajúcej budove, so snami a cieľmi a so starnúcimi, ba zostarnutými životmi.

Čo sa deje? Dáma sa rozbehne, ale však.... Je to možné, prosím!? To nie je stará dáma, svieže klopkanie podpätkov v noci, kráčajúce čierne topánky a ich odrážané svetlo, vôňa jarného orgovánu, hodvábny šál, hrajúci pikantériu so zmyslami a tvár, ktorá v tejto chvíli vyžaruje energiu veľkého tresku. Áno, sme na námestí, ale už v roku 1927, počuť skúšku hudobných nástrojov z otvorených okien Filharmónie. Pani, ponáhľajte sa, musíte ten koncert stihnúť, vravím. Hovorím tíško a predsa nahlas. Čo sa to deje? Je to realita, alebo som stiahnutý do omylu, do začarovania? Okolo nás koče, zapriahnuté kone, lampy svietia úplne inak. Sú to plynové lampy a svetlá sú trošku blikajúce, ako svätojánska noc. Už nikto a nič nie je dôležité, iba táto jediná vyslovená veta energickej dámy. Zázrak cestovania v čase sa ale blíži ku koncu. Osudová tma strhne tmavú tieň pomaličky sa vzďaľujúcej ženy. Tma, ktorá je tmavšia ako najtmavší tieň na námestí. Odchádza a nie je sama. Ako slabne vôňa parfumu, či skôr levanduľového toaletného mydla, odchádza aj samotné leto. Zmení sa zloženie vzduchu, svetla, zmenia sa energie. Mačacie hlavy na chodníku už nevyžarujú ani to maličké slnečné teplo, ktoré sa snažili celý deň pohlcovať. Je definitívny koniec, jeseň už nie je možné držať za pomyselnými dverami námestia. Klope, ba priam búcha na Michalskú bránu, kotúľa sa dole z Hradného kopca, i z Karpát, vlnito sa šíri i z tmavo-zelenej tváre Dunaja. Studené nohy, ruky jesene, tej strašne ťažko prijateľnej, sa stretávajú práve tu, na námestí.

Námestie je prázdne, je čas ísť. Je ticho, chladno, ako keby niekto zabudol zatvoriť dvere veľkej chladničky, ktorej ľadová, modrá sila obklopuje všetky kúsky prítomnosti. Poďme všetci, utekajme preč, hľadajme jar, leto, hľadajme nádej, nenechajme, aby nás chytili mrazivé prsty zimy. Niet úniku. Mráz nás už dávno pristihol. Vedeli sme to hneď na začiatku, že tieto letné, skoro večerné objatia, boli iba dobre oblečené snehové vločky.

Mikuláš Bartal

Mikuláš Bartal

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Stále sa učím a veľmi rád. Informácie nájdete na stránkach autora: http://nicholas-bartal.webnode.sk/ Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu